Udalosti znovu preukázali, že ak by západné mainstreamové médiá podávali aktuálne správy o utrpení kresťanov v celom islamskom svete, veľa by sa zlepšilo.

Meriam Ibrahim, ktorá bola odsúdená na smrť, so svojim manželom

Meriam Ibrahim, žena, ktorá bola v Sudáne uväznená a odsúdená na smrť na základe obvinenia z odpadnutia od islamu a konverzie na kresťanstvo – a ktorá nedávno vo väzení porodila dievčatko – mala byť podľa správy BBC„v najbližších dňoch prepustená“:

Abdullahi Alzareg, tajomník na ministerstve zahraničných vecí, povedal, že Sudán zaručuje náboženskú slobodu a zaviazal sa ženu chrániť. Chartúm (hlavné mesto Sudánu) čelil kvôli rozsudku smrti medzinárodnému odsúdeniu. V rozhovore pre noviny The Times britský premiér David Cameron označil rozhodnutie za „barbarské“ a krokom mimo dnešného sveta.

No čoskoro po tom, čo BBC vyšla s novinkou o Ibrahiminom prepustení, iné správy hovorili, že je to iba fáma. BBC, ktorá sa pravidelne snaží minimalizovaťstrašidlo moslimského prenasledovania kresťanov, jej naletela. Sudán sa podľa týchto správ iba snažil zachovať si tvár pred medzinárodným spoločenstvom.

Podľa manžela uväznenej kresťanskej ženy: „Žiadny sudánsky ani zahraničný mediátor ma nekontaktoval. Možno sú kontakty medzi sudánskou vládou a zahraničnými stranami, o ktorých neviem.

V každom prípade – prečo Sudán povedal, že Meriam Ibrahim bude prepustená? Po tom všetkom a aj navzdory tomu, čo povedal tajomník (že „Sudán zaručuje náboženskú slobodu a zaviazal sa ženu chrániť“), vláda v Chartúme podporuje islamské právo proti odpadlíctvu, ktoré vlastne zaručuje, že rodení moslimovia „náboženskú slobodu“ nemajú.

Iba jeden príklad: v Sudáne sa v júni roku 2012 moslimská žena rozviedla so svojim manželom po tom, čo konvertoval na kresťanstvo. Súd jej automaticky udelil opatrovníctvo ich dvoch synov (podľa islamského práva deti rozvedených rodičov pripadnú otcovi, ale ak je otec odpadlík, pripadnú matke). Keď sa otec snažil svoje deti navštíviť, jeho bývalá žena pohrozila, že to oznámi úradom.„Mohli by to posunúť pred trestný súd, kde by to mohlo viesť k môjmu odsúdeniu na trest smrti podľa islamského odpadlíckeho práva – ale som na to pripravený,“povedal kresťanský muž. „Chcem, aby to svet vedel. Aký zločin som spáchal?“

A to je celý rozdiel: „svet to nevie“, zatiaľ čo hlavné médiá písali o situácii Meriam Ibrahim, čím vystavili Sudán medzinárodnému odsúdeniu.

Predchádzajúce prípady tohto javu – medzinárodné pobúrenie vyzývajúce islamské vlády, aby prehodnotili svoje hrubé zaobchádzanie s kresťanmi – sa už udiali v iných moslimských krajinách.

Napríklad – v septembri 2012 dvaja kresťania zatknutí a čakajúci na svoju popravu – jeden bol, podobne ako Meriam Ibrahim, obvinený v Iráne z odpadlíctva, druhý v Pakistane z rúhania – boli taktiež prepustení, ale iba po širokom medzinárodnom pobúrení, ktoré nastalo po tom, čo mainstreamové médiá hovorili o ich osude.

Správy CNN hlásili:

Kresťanský pastor odsúdený v Iráne na smrť za odpadlíctvo sa v sobotu pripojil k svojej rodine po tom, čo ho súd oslobodil... Pastor Youcef Nadarkhani, ktorý sa narodil moslimským rodičom a vo veku 19 rokov konvertoval na kresťanstvo, bol prepustený po tom, čo bol takmer tri roky väznený pod trestom smrti... Jeho prípad pritiahol medzinárodnú pozornosť, keď bol v októbri 2009 zatknutý a keď ako 34-ročný pastor odmietol odvolať svoju kresťanskú vieru.

Presne v rovnakom čase pakistanské úrady prepustili mladé kresťanské dievčaobvinené z rúhania a čeliace trestu smrti. Až dovtedy miestni moslimovia trvali na usmrtení 14-ročnej Rimsha Masih, a varovali, že ak by bola prepustená, „vezmú spravodlivosť do vlastných rúk“. Jej prípad takisto zasiahol medzinárodné spoločenstvo a vyvolal všeobecné pobúrenie a odsúdenie Pakistanu.

O niečo skôr, v roku 2006 bol Abdul Rahman obvinený ako odpadlík na kresťanstvo a následne zatknutý, uväznený a odsúdený na smrť. Pretože jeho prípad takisto dosiahol širokú pozornosť médií a medzinárodné odsúdenie – a dokonca aj telefonát od americkej ministerky zahraničných vecí Riceovej afganskému prezidentovi – Rahman bol prepustený pod zámienkou, že bol mentálne zaostalý, hoci väčšina zdrojov hovorila, že bol úplne zdravý. (Moslimské vlády pravidelne vykresľujú odpadlíkov a rúhačov, ktorých chcú prepustiť, ako mentálne handikepovaných, keďže podľa islamského práva duševne chorí nie sú zodpovední za svoje činy. Aj pakistanské dievča Rimsha Masih bola pred jej prepustením vykreslená ako duševne zaostalá.)

"Na rozdiel od niekoľkých príbehov západný mainstream iba zriedka, ak vôbec začuje o mnohých podobných nešťastníkoch. A toto je hlavný problém."

Pointa je, že väzni svedomia nie sú prepustení preto, že sa ich vlády odrazu rozhodli správať podľa medzinárodných štandardov ľudských práv. Ak by to tak bolo, v prvom rade by obvinených nemohli ani zatknúť. Rovnako tak by krajiny ako Afganistan, Irán, Pakistan či Sudán museli prehodnotiť islamské zákony proti odpadlíctvu a rúhaniu, ktoré predpisujú trest smrti – a to sa zjavne nedeje.

Koniec koncov, existuje nespočetné množstvo kresťanov obvinených z rúhania a odpadlíctva hnijúcich v celách smrti vo všetkých troch krajinách, nehovoriac o celom islamskom svete.

Podobne ako v Sudáne sú kresťania v horeuvedených krajinách zvyčajne perzekvovaní, väznení a/alebo zabíjaní. V knihe Znova ukrižovaný: Odhalenie novej vojny islamu proti kresťanom je iránske prenasledovanie odpadlíkov na kresťanstvo tak rozšírené, že si vyžaduje špeciálnu sekciu. Podobne si samostatnú časť vyžiadal aj Pakistan pre tamojšie frekventované zatýkanie a väznenie kresťanov obvinených z rúhania.

Naozaj, iba pred niekoľkými dňami bol v Pakistane na smrť odsúdený kresťanský pár, jeden negramotný a druhý zdravotne postihnutý – pre údajné zaslanie rúhačskej textovej správy.

Avšak na rozdiel od Sudánky Ibrahim, Iránčana Nadarkhaniho, Pakistanky Masih a Afgánca Rahmana západný mainstream iba zriedka, ak vôbec začuje o mnohých týchto nešťastníkoch.

A toto je hlavný problém.

Na rozdiel od mnohých anonymných kresťanov prenasledovaných v celom islamskom svete západné mainstreamové médiá v skutočnosti informujú o týchto troch, ktoré vyvolali verejné pohoršenie, medzinárodné odsúdenie a v niektorých prípadoch hrozbu diplomatických sankcií a/alebo aj sankcie.

Pre Sudán, Irán, Pakistan a Afganistan predstavujú takíto „neveriaci“ často veľký záväzok na potrestanie, ako to žiada islamské právo šaría – mimochodom tá istá šaría, ktorá učí moslimov byť laxní a tolerantní, keď je to v ich záujme, ako napr. v prípadoch, keď ich medzinárodná komunita stavia do stredu pozornosti.

Takíto prepustení kresťania pripomínajú dôležitú úlohu, akú západné mainstreamové médiá môžu zohrávať pri zmierňovaní utrpenia menšín v celom islamskom svete. Ak by o nich neponúkali správy – a o drvivej väčšine prenasledovaných kresťanov sa stále nehovorí – celkom určite by ešte sedeli v celách smrti, v ktorých toľko bezmenných a anonymných kresťanov zostáva.

"Zvážte, aký dopad by mainstreamové médiá mohli mať, ak by hovorili o celej pravde a rozsahu moslimskej perzekúcie voči kresťanom."

Zvážte teda, aký dopad by mainstreamové médiá mohli mať, ak by hovorili o celej pravde a rozsahu moslimskej perzekúcie voči kresťanom. Ak by prestali s vykresľovaním iba niekoľkých, o ktorých hovoria ako o anomáliách, ale skôr by o nich hovorili ako o špičkách veľmi veľkého a škaredého ľadovca.

Faktom zostáva, že drvivá väčšina ľudí na Západe stále žalostne nepozná utrpenie nemoslimov v islamskom svete – vďaka všeobecnej ľahostajnosti mainstreamových médií alebo niečoho horšieho.

Avšak, ako naznačujú minulé prípady, ak sa dostatok ľudí na Západe dopočuje o trpiacich, začnú konať, podnietia svoje vlády a ľudskoprávne organizácie, aby konali tiež, a prinútia islamistické vlády uvedomiť si, že perzekvovanie toho alebo oného kresťana jednoducho za to nestojí.

V prípade Sudánky Meriam Ibrahim iba čas ukáže, či hlavné médiá zabudnú alebo zapudia jej príbeh – ako to možno robí BBC – alebo budú pokračovať v odhaľovaní pravdy o jej situácii. To je v tomto bode jediná cesta, ako môže táto manželka a matka, ktorá sa odmietla vzdať kresťanstva pre islam, čo i len dúfať v záchranu pred popravou.

Raymond Ibrahim
Autor je blízkovýchodný analytik, napísal knihu Znova ukrižovaný: Odhalenie novej vojny islamu proti kresťanom. Spolupracuje s inštitútmi Middle East Forum a David Horowitz Freedom Center, píše pre viaceré noviny. Je potomkom egyptských kresťanských emigrantov, žije v USA.

Gatestone Institute

Why are some of the biggest Western mainstream media outlets—especially the New York Times (NYT)—often apologetic, not only for radical Islamists, but for al-Qaeda, an organization responsible for, among other atrocities, killing nearly 3000 Americans on September 11, 2001?

A recent NYT report titled “Abduction of Girls an Act Not Even Al Qaeda Can Condone” tries to exonerate al-Qaeda of the actions of another jihadi organization, Nigeria’s Boko Haram—when both groups are not only affiliated but remarkably similar in outlook and method. The report’s opening sentence summarizes its thesis: “As word spread like wildfire on Twitter and Facebook that Nigerian militants were preparing to auction off more than 200 kidnapped schoolgirls in the name of Islam, a very different Internet network started quietly buzzing too,” one which, according to the NYT, reflects “the dismay of fellow jihadists at the innocent targets of Boko Haram’s violence”:

“Such news [abduction of Nigerian schoolgirls] is spread to taint the image of the Mujahedeen,” wrote one dubious poster on a web forum used by Islamic militants whose administrator uses a picture of Osama bin Laden. “I have brothers from Africa who are in this group,” attested another, insisting that they were like “the Quran walking the earth [i.e., righteous and just].” Boko Haram, the cultlike Nigerian group that carried out the kidnappings, was rejected long ago by mainstream Muslim scholars and Islamist parties around the world for its seemingly senseless cruelty and capricious violence against civilians. But this week its stunning abduction appeared too much even for fellow militants normally eager to condone terrorist acts against the West and its allies. “There is news that they attacked a girls’ school!” another astonished poster wrote on the same jihadi forum …

The NYT’s assertion that Boko Haram’s “stunning abduction appeared too much even for fellow militants” is strange indeed.

The fact is, this “stunning abduction” pales in comparison to the many other atrocities Boko Haram has committed, and as documented in Gatestone Institute’s Muslim Persecution of Christians series, where not a month goes by without numerous atrocities committed by the Nigerian jihadis, including the bombing or burning of hundreds of churches, especially on Christmas Day and Easter Day, which have left hundreds of worshippers dead or dismembered in the last few years.

Indeed, Boko Haram’s jihad has resulted in more Christians killed than in the rest of the world combined.

As for the recent abduction, there is certainly nothing “stunning” about it. In fact, back in 2012, Boko Haram warned that it would do just this, declaring that it was preparing to “strike fear into the Christians of the power of Islam by kidnapping their women.” Before and since then it, has kidnapped, raped, and/or converted countless Christian girls.

Perhaps the only thing “stunning” is that this latest raid on schoolgirls, the majority of whom are Christian, was widely reported and managed to reach the Western mainstream.

Thus it’s not the act of abduction itself that, as the NYT puts it, is “too much even for fellow militants”—but rather that the world heard about it. Hence why Muslim clerics and the NYT had to respond—the former with formal disavowals of Boko Haram, the latter with articles like this.

Next the NYT quotes a supposed al-Qaeda expert saying, “The violence most of the African rebel groups practice makes Al Qaeda look like a bunch of schoolgirls.”

This is strange indeed. Is the incineration of nearly 3,000 Americans on 9/11 the act of a “bunch of schoolgirls”? (For a long list of atrocities committed by al-Qaeda and the Taliban before September 11, 2001—many which make the recent Nigerian abduction seem like child play—click here.)

The NYT also fails to mention that most African Islamic groups waging jihad to enforce Islamic law—from Nigeria’s Boko Haram to Somalia’s al-Shabaab—are closely affiliated to al-Qaeda, often seen as regional branches of the terrorist organization.

The NYT is never the first to report on atrocities committed by jihadis against Christians and other minorities, but it is always first to try to whitewash and apologize for the jihadis' role whenever news of jihadi atrocities appears from other media outlets. The article, by Adam Nossiter and David Kirkpatrick, continues with information that is simply false:

Its [Boko Haram’s] violence is broader and more casual than Al Qaeda or other jihadist groups. Indeed, its reputation for the mass murder of innocent civilians is strikingly inconsistent with a current push by Al Qaeda’s leaders to avoid such deaths for fear of alienating potential supporters (emphasis added).

All this is nonsense. For example, in 2012—after it had decapitated countless Christian men and women on the accusation of apostasy as well as any number of other atrocities—far from being ostracized, Somalia’s al-Shabaab was heartily welcomed into the al-Qaeda fold by Ayman Zawahiri.

As for Boko Haram, it too has deep connections to al-Qaeda. According to the United Nations Al-Qaida Sanctions Committee, Boko Haram is affiliated with the core leadership of al-Qaeda as well as its nearby Maghrebi branch.

Next the NYT declares that Boko Haram’s extreme violence “was the subject of the dispute that led to Al Qaeda’s recent break with its former affiliate, the Islamic State of Iraq and Syria.”

This invention seems meant to distance al-Qaeda from yet another brutal savage Islamic organization, the Islamic State of Iraq and Syria [ISIS], which has also been committing any number of atrocities—including crucifying people, bombing churches, and raping non-Muslims. In reality, "atrocities" are hardly the reason for the conflict between ISIS and al-Qaeda. ISIS was committing atrocities even when it was connected to al-Qaeda. The dispute was about power politics.

Why is the NYT trying so hard to make al-Qaeda and other Islamists look better—to exonerate them of the widely exposed crimes of Boko Haram and ISIS?

If people started to connect the dots and understand that all Islamists (al-Qaeda, Boko Haram, ISIS, al-Shabaab, al-Nusra Front, etc.), when they commit atrocities against non-Muslims, do it simply out of religious hate, the narrative that Western governments and mainstream media so stubbornly uphold—that al-Qaeda's terrorism, including 9/11, is based on "grievances against the West and Israel," and not Islamic supremacism and religious hate—would quickly unravel.

The NYT article even manages to invoke the grievance paradigm when discussing Boko Haram's terror: "Boko Haram tapped into growing anger among northern Nigerians at their poverty and lack of opportunity as well as the humiliating abuses of the government's security forces." Boko Haram may well have tapped into a poverty level— most people in "developing countries," including southern Nigeria, are poor—but the NYT totally disregards that many noted jihadis are doctors, engineers, well-educated and often affluent, including al-Qaeda leader Dr. Ayman al-Zawahiri, Mohammed Atta, and Major Nidal Hasan.

A recent Danish statistical study of immigrant families even finds that "Muslims [are] 218 percent more criminal in second generation than first," despite the fact that the second generation are more prosperous and educated than their first generation parents.

Yet the NYT insists on portraying terrorists as victims.

Al-Qaeda itself already put this question of grievances to rest. The late Osama bin Laden, in a private letter to Saudi Muslims, rhetorically asked:

Our talks with the infidel West and our conflict with them ultimately revolve around one issue... Does Islam, or does it not, force people by the power of the sword to submit to its authority corporeally if not spiritually? Yes. There are only three choices in Islam... Either submit, or live under the suzerainty of Islam, or die.